Revoluce 1989 u letectva v Žatci

Po 17. novembri 1989 sa začali veľmi rýchlo meniť i názory a požiadavky na pohotovostný systém protivzdušnej obrany štátu i samotnú protivzdušnú obranu. Boli  znížené  počty  síl  a  prostriedkov  v pohotovostnom  systéme,  predĺžili  sa normy zaujímania pohotovosti, zo štátnej hranice po odstránení ostnatého drôtu boli  stiahnuté  pozorovacie hlásky,  znížený počet  rádiolokačných prostriedkov, ktoré kontrolovali vzdušný priestor. Rýchlosť týchto zmien sa osobitne zvýšila po rozpade Varšavskej zmluvy v roku 1991.
Poslednou veľkou akciou v PVOS po novembri 1989 bolo taktické cvičenie 3.dPVOS  Žatec  s ostrými  bojovými  streľbami  v ZSSR  v júni  1990.  Celkove  sa strelieb  zúčastnilo asi 1 200  ľudí.  Presun  bol  železnicou  rádiotechnici,protilietadlové  raketové  vojsko,  väčšina  materiálu  a  letecky  –  časť  pilotov, technický  personál  a  funkcionári  a  časť  materiálu.  Prelietali  sme  vlastnými lietadlami – letka MiG-23 od 1. slp České Budějovice, letka MiG-29 od 11. slp Žatec. Pri vlastných streľbách boli použité prakticky všetky typy rakiet „zem-vzduch“  a  všetky  druhy  rakiet  „vzduch-vzduch“,  ktoré  sme  mali  vo  výzbroji, vrátane leteckých kanónov. Celé streľby sa riadili automatizovaným spôsobom.
Dodnes  som  hrdý  na  to,  že  sme  ako  prvá  divízia  PVOS  v rámci  Varšavskej zmluvy dosiahli pri tomto náročnom systéme riadenia (a hodnotenia) vynikajúce hodnotenie.  Boli  to  prakticky  i  posledné  ostré  bojové  streľby  v ZSSR.  Po rozpade  Varšavskej  zmluvy  sme  potom  využili polygón  Ustka  v Poľsku.  Tam sme  v júni  1992  odstrieľali  ostré  bojové  streľby  stíhacieho  letectva  PVOS.  Ja ako  čerstvý  generál  som  dostal  celé  streľby  na  zodpovednosť,  i  som  ich  celé z letiska Sklupsk odriadil. Streľby dopadli veľmi dobre, ale technici zistili, že sú poškodené dva motory – jeden MiG-21MF a jeden na MiG-23. Ešte večer nám z Prahy priviezlo dopravné letectvo rezervné motory, ktoré naši leteckí technici do rána nasadili namiesto poškodených motorov. Návrat bol teda podľa plánu.

Celá  jeseň  roku  1992  sa  niesla  v duchu  delenia  Československa.  Plne  sa  to dotklo i letectva a PVOS. Delil sa materiál, robili sa pohovory s ľuďmi, ktorí sa rozhodovali,  či  zostanú  v českej  armáde,  alebo  odídu  na  Slovensko.  Bolo  to veľmi  pohnuté  obdobie  pre  mnoho  ľudí,  ich  rodiny.  Pracovná  doba  bola prakticky  nepretržitá,  robilo  sa  soboty  i  nedele  a  pritom  sa  musel  udržiavať  i pohotovostný systém, hoci výcvik sa v tej dobe prakticky nevykonával. Všetko však prebehlo úplne korektne a bez akýchkoľvek podrazov a ľudia, ktorí spolu roky slúžili, sa rozišli ako kamaráti a mnohé tieto kamarátske vzťahy udržujú dodnes.
I  ja  som  odišiel  slúžiť  do  novovzniknutej  Armády  Slovenskej  republiky  vo funkcii veliteľa letectva a PVOS. Tam sa začalo budovať všetko prakticky od nuly.  Ale  presne  o  polnoci    31.  12.  1992  prevzalo  velenie  nad  vzdušným priestorom Slovenska Ústredné veliteľské stanovisko letectva a PVOS Armády Slovenskej  republiky  v Trenčíne  a  začal  fungovať  i  novovytvorený pohotovostný systém.
Ale to už je iná kapitola…

Štefan Pišta Gombík