Po 17. novembri 1989 sa začali veľmi rýchlo meniť i názory a požiadavky na pohotovostný systém protivzdušnej obrany štátu i samotnú protivzdušnú obranu. Boli znížené počty síl a prostriedkov v pohotovostnom systéme, predĺžili sa normy zaujímania pohotovosti, zo štátnej hranice po odstránení ostnatého drôtu boli stiahnuté pozorovacie hlásky, znížený počet rádiolokačných prostriedkov, ktoré kontrolovali vzdušný priestor. Rýchlosť týchto zmien sa osobitne zvýšila po rozpade Varšavskej zmluvy v roku 1991.
Poslednou veľkou akciou v PVOS po novembri 1989 bolo taktické cvičenie 3.dPVOS Žatec s ostrými bojovými streľbami v ZSSR v júni 1990. Celkove sa strelieb zúčastnilo asi 1 200 ľudí. Presun bol železnicou rádiotechnici,protilietadlové raketové vojsko, väčšina materiálu a letecky – časť pilotov, technický personál a funkcionári a časť materiálu. Prelietali sme vlastnými lietadlami – letka MiG-23 od 1. slp České Budějovice, letka MiG-29 od 11. slp Žatec. Pri vlastných streľbách boli použité prakticky všetky typy rakiet „zem-vzduch“ a všetky druhy rakiet „vzduch-vzduch“, ktoré sme mali vo výzbroji, vrátane leteckých kanónov. Celé streľby sa riadili automatizovaným spôsobom.
Dodnes som hrdý na to, že sme ako prvá divízia PVOS v rámci Varšavskej zmluvy dosiahli pri tomto náročnom systéme riadenia (a hodnotenia) vynikajúce hodnotenie. Boli to prakticky i posledné ostré bojové streľby v ZSSR. Po rozpade Varšavskej zmluvy sme potom využili polygón Ustka v Poľsku. Tam sme v júni 1992 odstrieľali ostré bojové streľby stíhacieho letectva PVOS. Ja ako čerstvý generál som dostal celé streľby na zodpovednosť, i som ich celé z letiska Sklupsk odriadil. Streľby dopadli veľmi dobre, ale technici zistili, že sú poškodené dva motory – jeden MiG-21MF a jeden na MiG-23. Ešte večer nám z Prahy priviezlo dopravné letectvo rezervné motory, ktoré naši leteckí technici do rána nasadili namiesto poškodených motorov. Návrat bol teda podľa plánu.
Celá jeseň roku 1992 sa niesla v duchu delenia Československa. Plne sa to dotklo i letectva a PVOS. Delil sa materiál, robili sa pohovory s ľuďmi, ktorí sa rozhodovali, či zostanú v českej armáde, alebo odídu na Slovensko. Bolo to veľmi pohnuté obdobie pre mnoho ľudí, ich rodiny. Pracovná doba bola prakticky nepretržitá, robilo sa soboty i nedele a pritom sa musel udržiavať i pohotovostný systém, hoci výcvik sa v tej dobe prakticky nevykonával. Všetko však prebehlo úplne korektne a bez akýchkoľvek podrazov a ľudia, ktorí spolu roky slúžili, sa rozišli ako kamaráti a mnohé tieto kamarátske vzťahy udržujú dodnes.
I ja som odišiel slúžiť do novovzniknutej Armády Slovenskej republiky vo funkcii veliteľa letectva a PVOS. Tam sa začalo budovať všetko prakticky od nuly. Ale presne o polnoci 31. 12. 1992 prevzalo velenie nad vzdušným priestorom Slovenska Ústredné veliteľské stanovisko letectva a PVOS Armády Slovenskej republiky v Trenčíne a začal fungovať i novovytvorený pohotovostný systém.
Ale to už je iná kapitola…
Štefan Pišta Gombík